Ako sa káčer dostal na hrad.

Autor: Robert Hodoši | 18.6.2019 o 22:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  12x

Poviedka na dobrú noc z knihy - 100 ročné rozprávky [2.séria], Červená kniha rozprávok. (Andrew Lang); Zatiaľ je to len e-kniha. Pekné čítanie pred spaním pre deti. Nie je to politický článok. Ale môže zaujať i starších. :)

19.(54.) Ako sa káčer dostal na hrad.

Káčerov chvost bol káčer, ktorý bol taký malý, že ho volali len Káčerov chvost. Avšak akokoľvek bol malý, mal ten dobrý mozog, myslelo mu to za dvoch. Začínal z ničoho a skončil so stovkami zlatých koruniek. Kráľ krajiny, ktorý bol veľmi extravagantný, a nikdy nešetril žiadne peniaze, všetky vždy minul, sa dozvedel, že Káčerov chvost má nejaké našetrené peniaze. Tak jedného dňa prišiel za ním osobne požičať si zo zásob jeho bohatstva.  Na moje slovo, v tých časoch bol Káčerov chvost veľmi hrdý na to, že požičal peniaze samému kráľovi. Ale prešiel jeden rok, druhý rok, a on mohol len snívať o platení úrokov od kráľa. Tak veľmi ho to sužovalo, že sa rozhodol navštíviť kráľa osobne a žiadať vrátenie peňazí. Tak jedno ráno Káčerov chvost sa vybral vyparádený a plný sviežosti za Jeho Veličenstvom kráľom. Takto si pospevoval: „Kvak, kvak, kvakikvak, kedy dostanem moje peniaze späť?“

Ani nezašiel ďaleko, keď stretol priateľku líšku pozdĺž svojej cesty za kráľom.

„Dobrý deň, susedko,“ povedala líška, „kdeže si sa vybral tak zavčas rána?“

„Idem ku kráľovi po to, čo mi dlží.“

„Ó, vezmi ma so sebou!“

Káčerov chvost si pomyslel: „Jeden nikdy nemá veľa priateľov.“ Nuž vraví: „Vezmem, ale keď pôjdeš po všetkých svojich štyroch labkách, veľmi skoro sa unavíš. Urob seba celkom malou, vbehni mi cez krk až do žalúdka a ja ťa tak ponesiem.“

„Šťastná myšlienka!“ povedala priateľka líška.

Vzal vrece, batožinu a hopky-hop, ponáhľal sa na svojej ceste ako list na poštu.

A tak je káčer na svojej ceste ku kráľovi v celej svojej paráde a vo svižnom tempe. I spieva si: „Kvak, kvak, kvakikvak, kedy dostanem svoje peniaze späť?“

Nezašiel ďaleko a stretol ďalšieho priateľa na svojej ceste, drevený rebrík opierajúci sa o stenu.

„Dobré ráno, milé káčatko,“ povedal mu priateľ drevený rebrík. „A kamže si sa vybralo takým odvážnym krokom?“

„Idem ku kráľovi po to, čo mi dlží.“

„Ó! Vezmi ma so sebou!“

Káčerov chvost si pomyslel, že jeden nikdy nemá veľa priateľov. Tak povedal: „Zoberiem ťa, ale s tvojimi drevenými nohami sa skoro unavíš. Urob seba celkom malého, aby si mohol vliezť cez môj krk mne až do žalúdka a ja ťa odnesiem.“

„Šťastná myšlienka!“ povedal priateľ rebrík a svižne vzal vrece a batožinu a išiel robiť spoločnosť priateľke líške.

A zase: „Kvak, kvak, kvakikvak,“ Káčerov chvost si švihácky vykračoval ďalej a pospevoval si. Trochu ďalej stretol na svojej ceste svoju milú priateľku rieku, ktorá si tiekla v údoliach a vyhrievala sa na slnku.

„Kamže ideš, ty môj anjelik,“ povedala mu, „taký osamotený, s prehnutým chvostom, na tejto zablatenej ceste?“

„Ja idem ku kráľovi. Vieš? Po to, čo mi dlží.“

„Ó! Vezmi ma so sebou!“

Káčerov chvost si pomyslel, že nie je dobré mať málo priateľov. A tak povedal: „Vezmem ťa so sebou. Lenže ty, ktorá spíš, keď kráčaš, sa rýchlo unavíš. Urob sa celkom takou malou, že sa mi dostaneš cez krk do žalúdka a ja ťa ponesiem.“

„Ó! Šťastná myšlienka!“ povedala priateľka rieka.

Vzala si vrece a batožinu a glogloglo, už bola v káčerovom bruchu medzi priateľkou líškou a priateľom rebríkom.

A Káčerov chvost si znovu vykračuje a pospevuje: „Kvak, kvak, kvakikvak!“

Trochu ďalej stretol svojho kamaráta osie hniezdo aj so všetkými jeho osami.

„Nuž, dobré ráno, priateľ môj, Káčerov chvost,“ povedal mu kamarát osie hniezdo. „A kde si sa vybral tak zavčasu ráno?“

„Idem ku kráľovi po to, čo mi dlží.“

„Ó! Vezmi ma so sebou!“

Káčerov chvost si pomyslel, že dobrých priateľov nikdy nie je dosť, a povedal: „Vezmem ťa so sebou, ale keby si malo so sebou ťahať celý tvoj bojový batalión, všetky tie osy, to by si sa veľmi skoro unavilo. Urob seba také malé, aby si sa zmestilo cez môj krk do môjho žalúdka a ja ťa odnesiem.“

„Na môj pravdu! To je dobrá myšlienka!“ povedal kamarát osie hniezdo.

A opustil miesto! Zabral miesto v káčerovom bruchu vedľa ostatnej spoločnosti a išli spoločne ďalej. Nebolo tam už veľa miesta, ale trochu sa potlačili a napokon sa tam všetci pomestili. A Káčerov chvost pokračoval vo svojej ceste, znovu si pospevujúc.

Takto sa dostal až do hlavného mesta. Zobral to rovno hlavnou cestou, vykračujúc si a pospevujúc: „Kvak, kvak, kvakikvak, kedy dostanem svoje peniaze späť?“ Všetci ľudia na okolí ho sledovali s veľkým užasnutím, až pokým nedošiel až ku kráľovskému palácu.

Klopadlom zaklopal na dvere: „Klop, klop, klop!“

„Kto je tam?“ spýtal sa vrátnik a pozrel von cez okienko na dverách.

„Tu je Káčerov chvost. Rád by som sa rozprával s kráľom.“

„Rozprávať sa s kráľom! To sa ľahko povie. Kráľ teraz obeduje a neželá si byť pritom vyrušený.“

„Len mu povedz, že to som ja. A že som prišiel, že on už vie prečo.“

Vrátnik zatvoril okienko a išiel to oznámiť kráľovi, ktorý práve obedoval s obrúskom na krku spolu so všetkými ministrami.

„Dobre, dobre! Ja viem, o čo ide!“ povedal kráľ, smejúc sa. „Nechaj ho vojsť dnu a umiestni ho medzi morky a sliepky.“

Vrátnik zostúpil dolu.

„Nech sa vám páči vstúpiť dnu.“

„Dobre!“ povedal si pre seba Káčerov chvost. „Teraz uvidím, ako jedávajú na kráľovskom dvore.“

„Nech sa páči, tadiaľto,“ vravel vrátnik, „o kúsok ďalej. Tak, a už ste tam.“

„Ako? Čože? Na hydinovej farme?“

Len si predstavte, aký bol rozhnevaný Káčerov chvost!

„Ach! Tak, takto to je,“ povedal. „Však počkaj! Ja ťa donútim, aby si ma prijal. Kvak, kvak, kvakikvak, kedy dostanem svoje peniaze späť?“ Ale morky a sliepky sú také, že nemajú rady takých, ktorým nerozumejú. Keď uvideli medzi sebou nováčika, ako si na všetky strany sťažuje, začali naňho zazerať.

„Čo je? Čože chce?“

Napokon sa naňho všetky nahrnuli a premohli ho svojimi zobákmi.

„Som stratený!“ pomyslel si Káčerov chvost. Vtom si pomocou šťasteny spomenul na svoju priateľku líšku Reynardu a zvolal:

„Reynarda, Reynarda! Poď sem z tvojej zeme! S Káčerovým chvostom veľmi zle je!“

Líška len čakala na tieto slová. V náhlivosti vyskočila z jeho brucha a rovno sa vrhla na hydinu. Šklb sem! Šklb tam! Všetky ich roztrhala na kusy. Urobila s nimi koniec za menej ako päť minút. A Káčerov chvost si začal znovu pospevovať: „Kvak, kvak, kvakikvak, kedy dostanem svoje peniaze späť?“

Keď kráľ, ktorý stále obedoval, počul tento refrén a pastierka, ktorá sa starala o hydinu, prišla mu oznámiť, že čo sa dialo na dvore, sa veľmi naštval.

Rozkázal hodiť Káčerov chvost do hlbokej studne a urobiť s ním tak koniec.

Urobili s ním tak, ako bolo nariadené. Káčerov chvost bol celý zúfalý. Vôbec nevedel, ako sa dostane z takej hlbokej diery. Keď si spomenul na svojho drahého priateľa – na rebrík.

„Rebrík, rebrík, vyskoč von. Káčerov chvost potrebuje tvoju pomoc, pomôž že mu v tom.“

Môj priateľ rebrík len čakal na tieto slová. Vyskočil z brucha von. Oprel sa ramenami o hranu studne a Káčerov chvost mu svižne vyskočil na chrbát. A hop, hop, hop! Už bol zase na dvore, kde začal spievať hlasnejšie ako kedykoľvek predtým.

Keď kráľ, ktorý bol stále za svojím stolom a dobre sa zabával nad úskokom, aký zahral na svojho veriteľa, počul Káčerov chvost znovu žiadať o svoje peniaze, začal byť posadnutý zúrivosťou.

Nariadil, aby zakúrili v kotli a upálili ho, lebo že on musí byť určite čarodejník.

Pec bola skoro horúca, ale Káčerov chvost sa ani trochu neobával. Spoliehal sa na svoju milú priateľku rieku.

„Rieka, rieka, vonka teč, lebo smrť Káčerovho chvosta príde hneď.“

Jeho priateľka rieka sa ponáhľala von. Hodila sa na pec, zahasila oheň. Zaplavila nielen pec, ale aj všetkých, ktorí ju zapálili. Dovalila sa až do paláca vo výške štyri lakte.

A Káčerov chvost si celkom spokojne začal plávať a spievať ohlušujúco: „Kvak, kvak, kvakikvak, kedy dostanem svoje peniaze späť?“

Kráľ bol stále za stolom a myslel si, že naisto svoju hru s káčerom vyhrá. Ale keď počul Káčerov chvost znovu spievať a povedali mu, čo všetko sa stalo, vstal od stola a začal zúrivo mávať svojimi päsťami.

„Prineste ho sem a ja sám mu podrežem krk! Rýchlo ho prineste sem!“ kričal hlasno.

A rýchlo napochodovali dvaja pešiaci za ním a išli ho doviesť pred kráľa.

„Napokon,“ povedal úbohý káčer, „sa predsa len rozhodli ma prijať.“

Predstavte si jeho hrôzu, keď vstúpil a uvidel kráľa červeného ako morčací zobák. Všetci jeho ministri stáli vedľa neho, ako on držal v ruke meč. Káčerov chvost si myslel, že už nastal jeho koniec.

Našťastie si pamätal, že mal ešte jedného zostávajúceho priateľa v bruchu. Tak zvolal so smrteľným hlasom:

„Osie hniezdo, zaútoč, lebo Káčerov chvost vyjde navnivoč.“

Hneď nato sa situácia zmenila.

„Bzz, bzz, bodajte ich!“ Statočné osie hniezdo vyskočilo von aj so všetkými svojimi osami. Hneď sa vrhli na rozzúreného kráľa a jeho ministrov. Prudko ich dobodali do tvárí, takže ani nevedeli, kde sú. Boli ako zmyslov zbavení. Začali vyskakovať von z okien, aby sa zachránili, ale keď dopadli na chodník, všetci do jedného si tam zlomili väzy.

Keď to zbadal Káčerov chvost, bol veľmi užasnutý. Sám sa ocitol vo veľkej sále a bol majstrom bojového poľa. Skoro sa nevedel z toho spamätať.

Napriek tomu si rýchlo spomenul, že prečo prišiel na zámok. A teraz už za lepších okolností, pustil sa do hľadania svojich peňazí. Ale úplne zbytočne prehľadal všetky zásuvky, nenašiel v nich vôbec žiadne peniaze. Všetky boli minuté.

Prehľadával izbu za izbou, že napokon prišiel do tej, v ktorej sa nachádzal trón. Cítil sa unavený, tak si doň sadol a rozmýšľal o svojom dobrodružstve. Medzitým ľudia našli ich kráľa spolu s jeho ministrami s nohami vo vzduchu na chodníku a s porozbíjanými hlavami. Ako vstúpili do siene, kde bol trón, zbadali, že niekto už sedí na kráľovskom tróne. Tak dav začal kričať od prekvapenia a radosti:

„Kráľ je mŕtvy! Nech žije kráľ! Nebesá nám doniesli nového kráľa.“

Káčerov chvost, ktorého už nevedelo nič prekvapiť, prijal zvolávania ľudí na jeho slávu tak, ako keby celý život nerobil nič iného.

Niektorí si začali šepkať, že Káčerov chvost, by mohol byť určite veľmi dobrý kráľ. Tí, ktorí ho poznali, povedali, že poznať Káčerov chvost, je hodnotnejšie ako toho márnotratného kráľa na chodníku. Tak rýchlo zabehli po kráľovskú korunu a vzali ju z hlavy mŕtvemu kráľovi a dali ju na hlavu Káčerovmu chvostu, ktorému sadla ako uliata.

Tak sa z neho stal kráľ.

„A teraz,“ povedal počas korunovačnej ceremónie, „dámy a páni, sadnime si k večeri. Ja som taký hladný!“

@[100 ročné rozprávky [2.séria] - Červená kniha rozprávok - Andrew Lang]

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.


Už ste čítali?