Čarovná labuť (poviedka)

Autor: Robert Hodoši | 26.2.2020 o 14:41 | (upravené 26.2.2020 o 14:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Rozprávka z e-knihy 100 ročné rozprávky (3.séria), Zelená kniha rozprávok, (Andrew Lang). E-kniha obsahuje 42 väčšinou krátkych a zopár dlhších príbehov, poviedok a rozprávok. Určite vás na dobrú noc rozosmeje.

7. Čarovná labuť  **(1200 slov)

Kde bolo, tam bolo, žili raz traja bratia. Najstarší z nich sa volal Jakub, prostredný Frederik a najmladší Peter. S najmladším z nich zaobchádzali veľmi zle, dokonca až nehanebne. Keď sa prihodilo niečo zlé, vždy to bol on, kto bol vinovatý. Petrovi dávali všetko za vinu a musel sa vždy postarať o nápravu. Bol nútený trpieť toto zlé zaobchádzanie, lebo bol z nich najslabší a veľmi ohľaduplný. Nevedel sa obrániť pred silnejšími bratmi. Ťažký život ho veľmi skúšal rôznymi spôsobmi. Deň i nocou sa predieral životom a rozmýšľal, ako si ho zlepší. Jedného dňa, keď zbieral raždie a horko pritom plakal, jedna stará žena prišla k nemu a spýtala sa ho, že čo sa mu prihodilo, že je taký smutný. Nuž jej porozprával svoje ťažkosti.

„Počúvaj, mladý muž,“ povedala stará dáma, keď dokončil svoj príbeh plný utrpenia, „a či nie je svet dosť veľký? Prečo nevyskúšaš svoje šťastie niekde inde?“

Peter si zobral jej radu k srdcu. Rodičovský dom opustil zavčas rána, aby vyskúšal svoje šťastie v šírom svete, ako mu bola poradila stará žena. Nerád opúšťal rodisko, kde prežil celkom šťastné detstvo. Posadil sa na vzdialený kopec a poslednýkrát sa obzrel na miesto, kde sa narodil. Už teraz mu bolo clivo.

Zrazu sa pred ním objavila drobná stará žena a potľapkala ho po pleci. „Taká diaľka, synu môj. Ale čo chceš robiť teraz?“

Peter nevedel, čo má odpovedať. Až doteraz si myslel, že šťastie mu padne z neba do úst ako zrelé čerešne. Stará žena sa naňho láskavo usmiala a povedala mu: „Poviem ti, čo máš urobiť. Vyzeráš byť ako dobrý človek. Som si istá, že na mňa nezabudneš, keď zarobíš bohatstvo.“

Peter verne sľúbil, že na ňu bude myslieť vždy v dobrom. Nuž stará žena pokračovala:

„Tento večer, pri západe slnka, choď k tamtomu stromu – hruške, ktorá rastie pri rázcestí. Pod ňou nájdeš spiaceho muža a krásnu veľkú labuť priviazanú k stromu. Musíš byť opatrný a nezobudiť muža. Odviaž labuť a vezmi si ju so sebou. Uvidíš, že každý sa zaľúbi do jej nádherného peria a bude si chcieť jedno odtrhnúť. Vtedy ona silno zagága. Ty musíš len povedať: „Labuť, pevne drž!“ A ruka toho človeka sa pevne prilepí k tomu veľkému vtákovi. Nič iné ju neoslobodí, len keď sa jej dotkneš touto paličkou, ktorú ti venujem do daru. Keď takto pochytáš väčší zástup ľudí, zaveď ich s labuťou do hlavného mesta. Býva tam princezná, ktorá sa ešte nikdy nesmiala. Ak sa ti podarí ju rozosmiať, máš postarané o svoj šťastný osud. Potom, prosím ťa, nezabudni na svoju starú dobrú priateľku.“

Peter jej ešte raz sľúbil, že na ňu nezabudne. Pri západe slnka išiel k tomu stromu, o ktorom mu hovorila tá stará žena. Našiel pri ňom tvrdo spať muža. Vedľa neho bola krásna veľká labuť, priviazaná ku stromu červeným motúzom. Peter odviazal labuť bez toho, aby zobudil jej majiteľa.

Išiel s ňou nejaký čas, až prišiel na stavenisko. Nejakí muži tam usilovne pracovali. Ako išiel okolo, začali obdivovať labutie krásne perie. A jeden zablatený mládenec zvolal: „Ach, ak by som mohol mať jedno pierko z tej labute, aký šťastný by som len bol!“

„Tak si jedno vytiahni,“ povedal mu Peter vľúdne. Mládenec chytil jedno na jej krku. Labuť zagágala. Peter zvolal: „Labuť, pevne drž!“ A mládenec sa k nej pevne prilepil. Nech robil, čo len chcel, nemohol sa od nej odtrhnúť. Čím viacej kričal, tým sa viacej ostatní na ňom smiali. V neďalekom potoku pralo jedno dievča šaty. Ako počula krik, pribehla sa pozrieť, čo sa stalo. Uvidela úbohého mládenca. Natiahla k nemu ruku, aby ho vyslobodila. Labuť zagágala.

„Labuť, pevne drž!“ zvolal Peter a dievča sa prilepilo tiež.

Keď Peter prešiel kúsok so svojimi zajatcami, stretli kominára. Ten sa začal smiať nad podivnou skupinkou. Spýtal sa dievčaťa, že kamže idú.

„Och, drahý Janko,“ odpovedalo dievča, „osloboď ma od tohto prekliateho zločinca.“

„Samozrejme, že hej. Ak je to všetko, čo len chceš,“ odpovedal kominár a podal dievčati ruku. Labuť zagágala.

„Labuť, pevne drž!“ zvolal Peter. A už bol ku skupinke pevne pripútaný i kominár.

Skoro prišli do dediny na trhovisko. Potulný cirkus tam predvádzal svoje predstavenia. Práve jeden klaun robil svoje triky. Otvoril oči s úžasom, keď uvidel skupinku troch ľudí pripútaných k Petrovej labuti.

„Ty čierny kominár, a čože si už úplne zošalel? Čo sa tak pevne držíš tej ženskej?“ spýtal sa zo zvedavosti i pre zábavu ľudí.

„Tu nie je nič na zasmiatie,“ odpovedal kominár. „Toto dievčisko jedno nevychované ma tak pevne drží, ako keby som bol k nej priklincovaný. Osloboď ma ako dobrý klaun. A niekedy sa ti za to určite dobrým odmením.“

Bez zaváhania chytil klaun kominára za rameno. Labuť zagágala.

„Labuť, pevne drž!“ zvolal Peter a klaun sa zaradil za nimi ako štvrtý.

Medzi divákmi sedel aj rešpektovaný a populárny obecný starosta, ktorý bol z toho ich chodenia dookola už taký znudený, že to považoval za nič viac ako úbohý trik. Chytil klauna za ruku a chcel ho odviesť na políciu za bezhlavé vyčíňanie.

Labuť zagágala. Peter zvolal: „Labuť, pevne drž!“ a dôstojný starosta zdieľal svoj osud so svojimi predchodcami.

Starostova manželka, štíhla hrdá žena, nezniesla pohľad na svojho manžela, ako ruka v ruke s klaunom nasleduje zástup ľudí s labuťou na čele. Celá rozzúrená k nemu prišla a chcela ho od nich celou svojou silou odtrhnúť.

Labuť zagágala. Peter zvolal: „Labuť, pevne drž!“ a už s nimi išla v jednom rade aj prvá dáma dediny. Akokoľvek zúrila, musela nasilu nasledovať sprievod.

Veľmi skoro Peter uvidel pred sebou veže hlavného mesta. Predtým, ako vošiel doň cez hlavnú bránu, prechádzal okolo nádherný trblietajúci koč. Sedela v ňom mladá dáma, krásna ako slnečný deň. Avšak bola veľmi smutná. Mala vážny a seriózny výraz tváre. No hneď ako si všimla pestrý dav ľudí, ktorý poslušne nasledoval labuť s Petrom, vybuchla vo veľký smiech. Všetko jej služobníctvo a dvorné dámy sa začali tiež zabávať.

„Princezná sa konečne zasmiala!“ volali všetci od radosti.

Vystúpila z voza, poprezerala si podivný zástup ľudí a smiala sa znova a znova nad touto obdivuhodnou skupinkou. Zajatci, ktorí sa snažili vyslobodiť zo zajatia. Nariadila, aby sa koč otočil a pomaly išli naspäť do mesta. Pritom sa ustavične smiala a pozerala na Petra a jeho poskakujúci zástup.

Keď sa kráľ dozvedel novinu, že jeho dcéra sa konečne zasmiala, bol viacej ako potešený. Dal si predvolať na kráľovský dvor Petra a jeho báječný zástup. Veľmi sa smial i on, keď ich uvidel, až sa mu slzy kotúľali dolu lícami.

„Nuž, môj dobrý priateľ,“ povedal kráľ Petrovi, „vieš, čo som sľúbil tomu, kto rozosmeje princeznú?“

„Nie, neviem,“ povedal Peter.

„Tak ti to poviem,“ odpovedal kráľ, „tisíc zlatých korún alebo kus pôdy. Ktoré si vyberieš?“

Peter si vybral pozemok. Potom sa dotkol svojou paličkou mládenca, dievčaťa, kominára, klauna, starostu, a starostovej manželky. Tí hneď boli voľní. Utekali domov ako o dušu. Tak rýchlo utekali, až sa potkýnali jeden o druhého. To vyvolalo ďalší smiech a pobavenie.

Princezná prišla pohladiť labuť a obdivovala jej krásne perie. Labuť zagágala.

„Labuť, pevne drž!“ zvolal Peter. A tak mu museli dať princeznú za manželku. Dotkol sa jej paličkou a vtedy labuť odletela vysoko do nebies preč a zmizla za modrým horizontom. Peter dostal do daru vojvodstvo. Stal sa z neho veľkolepý muž. Ale na svoju dobrodinku, malú starú ženu, ktorá bola dôvodom všetkého jeho bohatstva, nezabudol. Urobil z nej gazdinú v jeho novom nádhernom zámku. Tam si potom žil šťastný život so svojou kráľovskou nevestou, ktorá sa naňho vždy s radosťou usmiala.

@[Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda si tlieska. Testy však mnohých neodhalili, varujú experti

Falošne zdravých považuje za problém aj minister Krajčí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Čo vám zabudli povedať o testovaní

Zatlieskali sme si a teraz k faktom.


Už ste čítali?